DarkLie2

Sedela za pianom a nechala sa unášať hudbou. Hudbu milovala. Jej ladné ruky sa pohybujú po bielych klavesách. Jej hra bola taká jemná a predsa tak hrubá a drala srdce všetkým. Len jediný človek na svete dokázal takto hrať. Bola to ona. Jej úsmev pohladil každé srdce, aj to najhoršie. Jej vlasy voňali po jarných kvetoch, po ihličí, jahodách a ľalii. Jej bledá pleť bola hebká ako samet. Jej oči mali farbu modrú, skoro ako more, a vlasy mala hnedé ako čokoláda. Sedela za pianom a nevnímala nič okolo seba. Nevnímala, že je na prímačkách na nejakú prestížnu školu, na ktorú sa nedostane, keď nedostane štipendium. Bola to len ona a hudba okolo nej. Farebné noty krúžili okolo a ona si všetko užívala, akoby mala hrať naposledy. Všetci ju s napätím počúvali. V poslednom rade sedela jedna rodina(pozn. aut.: pre nás dôverne známa :D) a počúvala ju. Alice Cullenová vzlykala a do košele jej priateľa. Snažila sa chrániť si myšlienky, ale povedľa nej by bola Elizabeth skvelá partnerka pre jej staršieho brata Edwarda Cullena. Edward sa len vzdúvajúc zatláčal do kresla, len aby sa nenaštval, že dievča, ktoré ma pätnásť, ako povedala na začiatku, môže hrať lepšie, ako storočný upír, ktorý vyrastal v dobe, kde to mal povinné každý bohatší chlapec. Rosalie len naštvane odfrkávala a Emmett s Jasperom sa na seba uškŕňali. Boli to takí vtipkári, ktorí malo málokedy chladnú hlavu.

O chvíľu doznievali posledné tóny piesne a aj Elizabeth sa preberala zo svojho denného snívania. Vstala od klavíra a usmiala sa na ostatných žiakov. Edward mal pocit, že ten úsmevom dobre poznal, ale nevedel, kde ho videl.  Aj jej oči boli tak dôverne známe a predsa tak tajomné. Napriamil sa na sedadle a aj Alice utíšila svoje vzlyky. Všetci s napätím čakali na verdikt poroty, ktorá čakala len na takýto talent. Elizabeth sa rozhliadla po starom divadle, len aby sa nemusela pozerať do očí porotcom. Divadlo bolo veľké, ale to nové bolo ešte väčšie. Hoci tu mali lóže, nebolo ich však veľa. Svetlá osvetľovali pódium. Ten, kto mal malú sebadôveru, ihneď pohorel. Aj Elizabeth ju na začiatku mala, musela ju však prekonať, ak si chcela splniť svoj tajný a dlhodobý sen. Keď si prezrela celú zlato-červenú sálu, pozrela na staré vŕzajúce parkety, na ktorých stála. Keď šla na pódium, mala pocit, že sa pod ťažobou jej tela zlomia. Nebola nijak zvlášť ťažká, bola skôr až príliš chudá.

Jeden z porotcov, vysoký muž v okuliaroch a kučeravých vlasoch, sa postavil a začal pomaly tlieskať. Potom svoj potlesk zrýchlil a celou sálou sa rozoznel potlesk od všetkých žiakov. V Elizabethiných ušiach to znelo ako ozvena. Elizabeth sa začervenala.

„Skvelé, slečna.“ Porotca pozrel do bloku a potom sa znova obrátil na Elizabeth. „Slečna Sturmová. Ak zvládnete zajtrajšiu skúšku spevu a potom aj tanca, tak máte možnosť sa umiestniť v top dvadsiatich žiakov, ktorých prijmeme na školu. Váš talent je proste skvelý. Viete hrať aj na iné nástroje?“

„No... párkrát som si hrala pre seba akordy na gitare, ale neviem, či je to práveže že viem hrať veľmi dobre a... trochu na husliach,“ povedala Elizabeth celá červená. Hanbila sa, ale nemala prečo. Každý s takýmto talentom by chodil po svete a ukazoval ho, ale ona nie, ona sa za to hanbila a bála sa.

„Pôsobivé,“ povedal obdivne porotca. „Zajtra vás tu chcem vidieť, lebo ak by ste neprišli, tak by som sa dosť naštval.“

„Veľmi rada prídem, ďakujem,“ povedala Elizabeth a čo najrýchlejšie zišla s pódia. Edward ju chvíľu sledoval. „Na rade je pán Edward Cullen,“ zavolal porotca. Alice a všetci súrodenci sa na Edwarda povzbudivo usmiali. Edward zišiel schody a šiel na javisko.

„Volám sa Edward Cullen.“ Edward nechcel vravieť svoje meno. „A chcel by som sa dostať na vašu školu z dôvodu, že hudbu naozaj milujem, viac než čokoľvek,“ Edward rýchlo prečítal, čo od neho chce porotca povedať, ale skôr ako stihol otvoriť ústa Edward dokončil. „Slová sú však nič, ak vám to nedokážem. Potom to nemá cenu.“

„To som chcel počuť, chlapče, tak začni,“ povedal porotca. Žena v porote sa usmiala. Možno to bolo Edwardovou krásou, ale musel byť na škole. Mal veľký potenciál.

Edward si sadol za piano a začal hrať svoju obľúbenú pesničku od Debussyho, Clear de Lune.

Ako aj Elizabeth, aj on si hru na klavír užíval. Na každý jeden tón dal patričný dôraz, každý jeden tón cítil poletovať okolo seba. Všetko iné zmizlo. Zmizlo to, že jedno dievča je lepšie ako on. Jeho život sa mu v tónoch hudby odrážal. Všetko, čo spravil zle, zahral kruto, všetko dobré, jemné a čisté, zahral jemne. Všetko ako mal. Keď skladba skončila otočil sa a pohľadom preletel po sále. Tá, ktorú však chcel vidieť, tam nebola. Už dávno odišla.

„Pán Cullen, bolo to pôsobivé. Mal som pocit, že to skutočne hrá Debussy. Bola to jedna z najťažších skladieb, akú som od neho počul, lebo všetko muselo byť dokonalé, ale vy ste to zahral tak precítene,“ povedal ten istý porotca, čo pred tým hodnotil aj Elizabeth. Takže predsa nie je žiadna nula.

 

 

 

Elizabeth Lilliana Sturmová:

 

Len čo som prišla domov, sadla som si rovno za učenie. Myslela som, že ešte pôjdem k deťom do detskej nemocnice a dám im nové hračky, no, popravde, sa mi nikam nechcelo. Rada som tam chodila a strávila som tam celé dni, ale dnes bol naozaj ťažký deň. Vyšla som po schodoch, narýchlo som pozdravila moju staršiu sestru Samy a šla som do svojej izby. Bola to taká malá, ale priestorná podkrovná izba. Mala som v nej pohovku pod oknom a posteľ v kúte izby. Po celej izbe sa mi váľali knihy a noty. Vedľa postele som mala položené husle a v kúte bola gitara. Sadla som si na posteľ a z tašky som vybrala telefón.

„Nemocnica svätého Michala,“ ozval sa hlas, ktorý som dôverne poznala. Bola to pani Jonsová, sestrička doktora Cullena.

„Dobrý deň, Mishell, chcela som vám len povedať, že dnes nemôžem prísť. Poviete to deťom. Povedzte im, že prídem zajtra, a že ostanem pri nich celý deň, aby sa nehnevali.“ Bolo mi naozaj ľúto tých chorých drobčekov, ktorí sa na mňa tešili. Aj mne bolo smutno, ale dnes by som to už nezvládla a ako princezná v Neberte nám princeznú by som zaspala v jednej z postieľok.

„Ach, to nevadí! Veď máš pätnásť a ty namiesto toho, aby si chodila von, chodíš do našej nemocnice. Už len to, že prídeš na štyri hodiny je veľa. Nemusíš mať výčitky,“ povedala Mishell.

„Ďakujem. Pozdravte odo mňa deti a pána doktora Cullena,“ povedala som.

„Samozrejme, ahoj, Ellisa,“ rozlúčila sa so mnou Mishell a zložila. To by sme mali. Zvalila som sa na posteľ. Čakala som, že dopadnem na vankúš no namiesto toho som si ľahla na mačku. Bola celá biela a reflexívne ma škrabla cez tvár. Bol to Pán X jeden z túlavých kocúrov. Pozrela som sa na okno, v ktorom som videla svoj odraz. Dve červené šmuhy sa mi tiahli cez celú tvár. No to budem zajtra vyzerať. Zasmiala som sa. Postavila som sa. Na okraji izby som mala klavír a s ním aj provizorný mikrofón od mamy z práce, je totiž novinárka, posadila som sa na stoličku a začala som hrať a dotoho si aj pospevovať. 

Medzitým do mojej izby prišla Samy a divne sa na mňa usmiavala.

Tak isto som sa usmievala, lebo som vedela, že môj hlas sa jej páčil. Už keď som bola malá, rada ma počúvala.

 

 

---

Prepáčte za to, že táto kapitola je taká kratučká, ale sľubujem, že tá ďalšia kapitola potom bude lepšia. Nebojte sa. Je to len uvedenie postáv. Dopredu upozorňujem, že v tejto poviedke nie je Bella, ale hlavná postava je Elizabeth Sturmová. (Nič proti Belle, ale začína mi liezť krkom - prepáčte, dievčatá, ktoré ste tím Bella. Aj ja som, ale... no) Nejak som odbočila.

Príbeh o hudbe, láske, ale aj trocha o škádlení.

P.S.: Budem rada, ak si nájdem nejakého smajla alebo koment. :))