DarkLie2

2. kapitola - Po smiechu býva plač 

Londýn 0:00 presne. Carlisleov dom 

Edward 

Pokojne som si driemkal vo svojej mäkkej posteli, keď vtom na mňa začal niekto hovriť: „Edward vstávaj," vravel hlas. 

Keď som sa nezobudil ani potom. začal mi kričať do ucha: „Edward bojové línie sa ženú na náš dom!" zakričal a ja som bol v sekunde nastúpený pred dverami svojej izby. Stál som v pozore a ruku som mal v pozíci salutácie. Som až veľmi oddaný svojej práci a Emmett vie ako ma zobudiť. 

Emmett vykráčal z mojej izby ako keby bol dôstojník a pritom sa pochechtával. 

„Emmett!" zavrčal som. Už som letel vzduchom, že Emma zvalím na zem, no za brucho ma chytil Jasper, ktorý kľačal pred Emmettom. 

„Pusti ma!" zavrčal som naňho. 
Už-už som ho chcel ísť udrieť do nosa, no lakeť mi chytil Carlisle.

„Ale, prosím vás," zamručal som nesúhlasne. 
Emmett na mňa vyplazil jazyk. Ako malé dieťa, pomyslel som si. 
„Edward, nie je čas na bitky. Potom na to budete mať času dosť," Povedal a v hlave mi poslal správu ,aby sme ho nasledovali do obývačky. 
„Poďme," Prikázal som svojim bratom. Vôbec  som nechápal, čo sa to tu deje a prečo ma budia práve teraz. Ale súdiac podľa toho, že aj Jasper má pyžamo, si myslím, že aj jeho zobudili. 
Rovno som šiel do kuchyne, aby som si urobil kávu. Verím, že toto bude dlhá noc. Jasper prišiel za mnou ako náhle počul, že som postavil vodu.

„Zaleješ aj mne?" opýtal sa a sadol si na barovú stoličku. 
„A čo som barman," povedal som jedovato. 
„Tak ti fakt ďakujem." Hneď sa postavil zo svojho miesta, na ktorom sedel asi len desať sekúnd, a šiel postaviť vodu na kávu. 
Odkedy sme zistili, že máme robiť s nejakými fiflenami z Ameriky, tak sa neustále hádame. Ani sami nevieme prečo, ale... Je to proste tak. 
Emmett prikráčal do kuchyne s priblblým úsmevom na tvári. Mal som strašnú chuť ho zabiť, ale za ním prišiel Carlisle ešte stále vo svojej „uniforme". 
„Takže fajn. Vidím, že to v obývačke nepôjde," povedal. Ja som zatiaľ zobral rychlovarnú kanvicu a nalial si do hrnčeka kávu. Jasper si podoprel hlavu rukou a bolo vidno, že sa pomaly oddáva ríši snov. 
Emmett rozmýšľal nad futbalovým zápasom. Bolo to až vtipné ako nikto nepočúva Carlisleov výklad. Už som to nevydržal a začal sa smiať, až som sa v bruchu prelamoval. 
Keď som sa začal nahlas smiať, Jasper sebou trhol. Ruka mu spadla zo stola a hlavu si buchol o roh stola. Emmett sa začal smiať so mnou. Prečo som tam nestrčil koláč? pomyslel si. To už som nevidržal a spadol na zem. Dokonca aj Carlisle sa začal smiať a nie v malý smiech. 
„Ha, ha, ha. Smejte sa," zavrčal Jazz sarasticky. 
Carlisle sa už upokojil, aj ja, no Emm sa smial ako keby prišiel o rozum.

„Dobre, dobre. Sranda skončila. Teraz sa choďte zbaliť a ideme do Ameriky." Pozrel sa na mňa Carlisle. 
„Carlisle, ale prečo musíme robiť s nejakými snobkami? Veď by sme to zvládli aj sami," povedal som a Emmett sa znova začal rehotať. „To je idot," zamrmlal som. Jasper to počul a tak isto sa začal smiať. 
„No nemám to ja debilných bratov," prehovoril som. 
Vtom niekto zazvonil na vonkajšie dvere. No skvelé. To bude ta otravná susedka odvedľa. Pani Alecková. 
Carlisle zakrútil hlavou a hodil vražedný výraz na Emmetta a Jaspera. Znova ju tu prilákali, ako keby neurobili minulý týždeň dosť nechutné veci, keď sa stavili a Emmett prehral, takže musel po námestí behať v ružovej baletnej sukni a každý si o ňom myslel, že je to nejaký uchylák. Poviem, že to nie je nič prijemné, keďže to prilákalo políciu, ktorá ho zatkla. Carlisle ho musel vysekať rôznymi úplatkami. 
Prišiel som za Carlisleom do chodby, lebo som nehcel byť v kuchyni s tými idiotmi. 
Carlisle otvoril dvere a vo dverách stála stará pani s ryšavými vlasmy. Na nose mala kruhovaté okuliare. Na tvári mala, myslím, že to bol uhorkový zábal. Na hlave mala ružový čepec aký mala stará mama v červenej čiapočke. Jej origińálna rúžova nočná košeľa a čivava v ruke. Ale tá čivava mala modrú farbu. Čo to zasa Emmett vyvádzal, pomyslel som si, no bolo mu do smiechu. Táto pani by dokázala rozosmiať aj mŕtvolu, ale upírovi sa to hovorí. 
Keď si ju všimol Carlisle dosť ťažko zadržoval smiech. Vyzerala ako z kresleného filmu. Do chodby prišiel aj Emmett a Jasper, ktorí sa ako-tak upokojili, ale keď videli pani Aleckovú poriadne im šklbalo ústami. Jasper sa začal potichu smiať, no jeho smiech prešiel v dusenie, a tak sestrička Emmett priskočil a začal mu búchať po chrbte. To sú teda masky. Z pohľadu na tých dvoch som dostal taký zachvat smiechu, že som sa skolil na zem a smial sa. Nebolo to dnes po prvýkrát. Celý deň som ako pod vplivom drog a smejem sa aj z úplných hlúpostí. Ale kto by sa taktiež nesmial, keď vám pred dvere príde komiksová postavička so svojim modrým mimozemšťanom, povedal by som psom, ale to by som ich skôr urazil, a vaši dvaja bratia sa hrajú na chodbe na „prvú pomoc". 
„Za čo ďakujeme vašej návšteve tentokrát, pani Alfonzová?" opýtal sa Carlisle. Chcel znieť mylo no nešlo mu to. Bolo počuť ako je pobavený a naštvaný zároveň. Ani v apríli sa tak nestrieda počasie ako sa jemu strieda nálada. Jasper to musel vycítiť.
Mimoňka sa na mňa pozrela ako sa váľam po zemi a to ma ešte viac rozosmialo. Napravila si svoje okuliare.

„Pán Cullen. Pozrite sa, čo mi váš syn urobil s Flufym. Je celý modrý," vzlykala. 
„Ktorý z mojich synov to bol?" opýtal sa Carlisle. Teraz som sa prestal smiať a pozbieral som sa zo zeme. 
„No predsa tamten veľký, čo pripomína skalu," odvetila mimoňka tým svojim starým vysokým hláskom. Jasper a ja sme sa začali Emmettovi smiať. Znova sme spadli na zem. Emmett sa z nejakého dôvodu tiež začal rehotať a spadol na nás s Jasperom. Keď to sme mi dvaja poloupíri a sme poloviční ľudia bol pre nás Emmet ťažky na mi sme sa neprestali smiať. Keď som videl pohľad na nás troch, ako sa váľame po zemi, bolo to hrozne vtipné, a tak som sa začal znova smiať. 
Carlisle zavrel oči, aby sa uistil, že si to len nepredstavuje, ale bolo to tak. Ako si v hlave vravel jeho synovia sa zbláznili. 
Mimoňka... Teda pani susedka si odkašľala a náš otec sa k nej otočil. „Samozrejme. Nech sa páči." Podal jej jednu stovku so svojej penaženky, ktorú vybral so svojej bundy na vešiaku. 
„Odfarbenie je na môj účet," povedal. Odfarbenie. Znova som sa začal smiať a Emm s Jazzom neostávali pozadu. 
„Dúfam, že si tu ZOO stíšite. Môj Flufy potrebuje spať. A ja tak isto. Veď moja krása musí odpočívať," odvrkla si a odišla. 
Carlisle zavrel dvere tak hlasno, že to museli počuť aj v Afrike. „Môžte mi to, prosím vás, vysvetliť? Prečo sa správate ako pubertiaci. Emmett, a čo mala znamenať tá modrá čivava? To sa neviete správať? Nielen, že som sa pred policajným zborom strápnil tak, že zatkli môjho najstaršieho syna, ale aj to, že namaľuješ niekomu čivavu na modro!" kričal. Slovo najstarší pekne zvýraznil vo svojom prejave. Emmett z nás zliezol a my sme sa tak isto postavili.

„Ďakujem vám milí chlapci pekne. Teraz sa musíme znova sťahovať. Viete aké ťažké je stále hľadať nové mestá, kde nás nepoznajú. V New Yorku, kde je ako tak zamračené, urobíte párty v našom byte. Jasper sa vtedy tak opil, že sa vtedy skoro vyspal s prezidentom Spojených štátov. V Settli ste zasa rozbili vysielaciu vežu. Settle je preslávený rádiami a vy ste všetky štúdia rozbili tým, že ste sa hádali o jedno dievča. Nakoniec vám to dievča tak či tak povedalo, že sa o pár dni vydáva. To je podľa vás bratská láska. Keď som videl ako sa dievčatá Swanové majú rady a pekne sa správajú, spomenul som si na vás, ale keď ste sa ešte vedeli správať. Teraz nejak neviem, či mi niekto uniesol synov a niekto z Arových poskokov sa ma snaží zo všetkych síl potopiť alebo čo vám je," Carlisleov pohľad bol naozaj srdcervúci. Dnes sme to trochu prehanli. 
Carlisle si zvesil bundu z vešiaka. Otvoril dvere a následne ich zabuchol. Vedel som, kam ide. Na horb svojej prvej manželky. Je to moja mama. Ide sa jej vyspovedať, čo v mojej a Jazzovej výchove urobil zle. Ona za nás veľmi trpela a my sme ho vo všetkych veľkych mestách tak strápnili. 

Emmetta otec premenil, keď ešte nepoznal Elizabeth. Potom sa do seba zamilovali, vzali sa a... A potom sme im s Jazzom zničili život. Robili sme mame veľké mučenie. Dve poloupírie deti v jednom bruchu ľudskej ženy. 
Otočil som sa na svojich bratov.

„Mali by sme sa mu ospravedlniť," povedal som. 
„Na to už je neskoro. Ty si nechiac ucítil jeho pocity, aký bol sklamaný," zavzlykal Jazz. 
„Áno, Jazz, ale ty si nepočul jeho myšlienky," povedal som tentokrát ja. 
Pozrel som sa okolo a Emmetta nikde. „Kde je Emmett?" 
Vtom sme obaja začuli vzlyky, ktoré šli z terasy. Obaja sme tam prešli a našli Emmetta vzlykať na jednom lehátku. „To... To som nechcel. Znova... Som nám zničil domov... Otca som potupil v jeho rodnom meste," plakal a držal hlavu v dlaniach.
Jasper si sadol z jendnej strany a ja z druhej strany. „Nie, Emmett, boli sme to všetci traja," konejšil som ho. 
„Musíme vyriešiť prípad. Musíme to urobiť pre Carlislea. Robí si starosti, že sme nezodpovední a k tomu všetkému mu zomrel jeden z najlepších kamarátov," vravel Jasper. 
„Musíme tam doletieť čo najrýchlejšie, aby sme ten prípad vyriešili skôr," vyskočil som na nohy a pozrel na svojich bratov. 
„Jasper, kedy nám letí lietadlo?" opýtal som sa veliteľským hlasom.
„Zajtra na obed ale..." nenechal som ho dohovoriť. 
„Fajn. Tak teda. Potrebujeme bližšie inštrukcie k tomu prípadu. Carlisleovi by som teraz nevolal, je na nás nazlostený. Hmm... Jediný, kto nám môže pomôcť, je Charlie," vyhlásil som a už som šiel po bočných schodoch z terasy do garáže.

Jasper ma nasledoval. Otvoril so dvere svojho čierneho volva. „Edward, mal by si sa prezliecť, ak niekam chceš ísť," pripomenul mi Jazz a Emmett sa zachychotal. 
„Ja viem, Jasper, len včera som bol odviezť Debbi domov a hodil som tam tú zložku," povedal som. Debbi je naša susedka. Má približne dvanásť a jej rodičia nás vôbec nepovažujú za zvrhlíkov ako ostatní susedia. Pár Marsi bol na namestí a videl ako Emmett behá nahý. On to okomentoval tak, že len ukázal svoje prednosti. Boh nás takto stvoril. Pravdu povediac, je tento muž divný. To povedala aj Debbi, jej mama a databáza v Carlisleovom počítači. Nie žeby som nejako sliedil. 
Otvoril som zadné dvere a natiahol sa po zložku. Aspoň dúfam, že tam budú fotky miesta činu. A boli. Bol to zázrak, ale boli tam fotky tej mŕtvoly. Teda Carlisleovho druhého najlepšieho priateľa ako som vyčítal z jeho mysli.
Šli sme späť do domu, aby sme sa mohli pobaliť. Mať tak nejakú ženu v rodine by bolo omnoho jednoduchšie. Kiežby môj otec stihol moju mamu premeniť. Boli by sme jedna veľká šťastná rodina. Carlisle vravel, že to bola úžasná žena. Keď čakala mňa a Jaspera, veľmi trpela. Jasper to cítil a ja som to vďaka čítaniu myšlienok čítal. Prežila si toho veľa a aj tak nás milovala. Keď som si znova spomenul na to, aké muky prežívala, keď sme sa s Jasperom dostávali von, pichne ma pri srdci. 
„Edward," zafňukal Jasper zo svojej izby. 
„Prepáč," krikol som späť. Teraz nie je čas myslieť na mamičku, aj keď by som ju tu rád mal, ale na to, ako chceme vyriešiť prípad. 
Keď už sme boli pripravení a oblečení, mohli sme ísť na vec. 
„Keď pôjdeme dopravným lietadlom, bude to dosť dĺha cesta," poznamenal som. 
„Máš pravdu, bratm, a preto by som narvhoval toto..." povedal Emmett a ja som sa snažil to jeho oslovenie ignorovať. Musím povedať, že aj keď to bolo legálne, Emmettov nápad bol dobrý. Zobrali sme si veci a šli sme oproti svojmu plánu.